Násilie plodí násilie

26. srpen 2013 | 15.59 |

mZ času na čas verejnosťou pravidelne otrasie nejaký násilný čin. Z času na čas sa objaví nejaký šialený strelec, streľba v škole, teroristický útok, alebo niečo podobného. Opakuje sa to priam s periodickou pravidelnosťou. A to dokonca aj u nás na Slovenskou.

No a v takýchto chvíľach, keď je celá spoločnosť otrasená nejakou tragédiou sa zvykne ozývať množstvo slov, odsudzujúcich prejavy násilia, agresivity a neznášanlivosti. Poriadajú sa koncerty, ozývajú sa politické strany, orgány štátnej správy a všetko toto sa koncentruje v médiách, či už v televízii, rozhlase, alebo v tlači.

A každé z médií, nech už je to televízia verejnoprávna, alebo komerčná, tlač bulvárna, alebo periodiká serióznejšieho charakteru, všetci úplne jednohlasne zaujímajú ušľachtilé stanovisko správneho občana, ktorý sa voči podobným činom stavia s jednoznačným odsúdením.

Žiaľ, tento správny občiansky postoj, hlasne a okázalo prezentovaný pracovníkmi médií nie je však v mnohých prípadoch ničím iným, ako obrovským pokrytectvom. Na jednej strane sa totiž odsudzuje násilie v jeho vyhrotenej podobe, ale na druhej strane práve prezentácia násilia v jeho najrôznejších podobách a formách tvorí rozhodujúci podiel programovej, alebo v prípade tlače obsahovej štruktúry týchto médií. Lebo žiaľ, pútavé a zaujímavé spracovanie širokej ponuky nízkosti, zvrhlosti, hrubosti a surovosti tvorí najväčší podiel každodennej pracovnej náplne, ktorou si v rôznych redakciách médií pracujúci "čestní a inteligentní" ľudia zarábajú na svoj chlieb.

A toto násilie, dňom i nocou chŕlené do povedomia spoločnosti musí prinášať tomu zodpovedajúce ovocie. Je to ako začarované, čoraz rýchlejšie sa krútiace koleso zla. Ako totiž veľmi dobre vieme, aj negatívna reklama je reklamou. A práve tejto reklame násilia, surovosti, vulgárnosti a ľudskej nízkosti sa prepožičiava väčšina súčasných elektronických a printových médií. Česť výnimkám!

Vraví sa, že múdrejší ustúpi! V našom prípade by sme všeobecný ústup od násilia mali celkom logicky očakávať nie od samotných aktérov zločinu, ktorých inteligenčný potenciál má neraz svoje výrazne limity, ale úplne právom od novinárov, čiže ľuďí na určitej intelektuálnej výške, schopných analyzovať dôsledky svojho konania aj v širších súvislostiach. Zdá sa však, a každodenná prax to dokazuje, že rozdiel v hraniciach chápavosti medzi prvými a druhými nie je príliš rozdielny.

Ak by totiž spomínaní pracovníci médií chceli byť naozaj dôslednými a ich snahy v boji proti násiliu by boli skutočne úprimné, museli by toto zlo potierať na všetkých úrovniach a vo všetkých jeho prejavoch. Teda aj v jeho častom zobrazovaní na televíznych obrazovkách, či opisovaní ako istého druhu "senzácie" hlavne na stránkach bulvárnej tlače.

Ak teda opäť niekedy dôjde k nejakému násilnému činu, ak bude spoločnosť, pozostalí a smútiaca rodina hľadať vinníkov, ktorých by vzali na zodpovednosť, treba byť dôslednými a popri zločincoch samotných vziať na zreteľ i nezanedbateľnú mieru spoluviny ľudí, zodpovedných za zloženie obsahovej štruktúry slovenských médií. Aj oni sú totiž istým spôsobom spolupáchateľmi, nakoľko samoregulačná zložka ich osobnosti, nazývaná svedomie im už podobne, ako pri ťažkých prípadoch chronickej delikvencie neumožňuje pochopiť, čo vlastne činia.

Zároveň však treba poukázať aj na nezanedbateľnú mieru zodpovednosti vlády a orgánov štátnej správy, a dovolím si povedať, taktiež značnú mieru ich spoluviny, pretože zmienený neúnosný stav nie je nimi takmer vôbec korigovaný a zneužitím pojmu sloboda prejavu je do spoločnosti vnášané množstvo balastu a nízkosti.

Uveďme si príklad: na ochranu fyzického zdravia občanov sú štátom zriadené určité inštitúcie, ktorých úlohou je dbať na kvalitu tovarov a služieb, nezávadnosť potravinárskej produkcie, pitnej vody – proste na mnoho vecí, ktoré majú priamy vplyv na ochranu fyzického zdravia občanov.

Treba si ale uvedomiť, že okrem zdravia fyzického máme aj v lekárskej terminológii oficiálne uznávaný pojem duševné zdravie. Žiaľ, duševné zdravie nášho národa je už predstaviteľom štátnych a vládnych inštitúcií úplne ľahostajné a vydané tak napospas nenásytnej dychtivosti po zisku, ktorá zahlcuje stránky bulvárnej tlače a obrazovky televízií nadmierou násilia vo všetkých podobách. A samozrejme, o nízkostiach iného druhu ani nehovoriac.

Potom však, pri nejakom násilnom čine, ktorý otrasie spoločnosťou pôsobí vskutku bizarne a priam odpudzujúco, keď sa zástupcovia práve týchto médií, ako aj predstavitelia štátnej moci stávajú hlásateľmi pravdy a ušľachtilosti, aby sa potom, po opadnutí spoločenského rozhorčenia, tí prví opäť naplno ponorili do produkcie presne tej istej nízkosti, ktorú iba pred chvíľkou odsudzovali, a tí druhí do trestuhodnej ľahostajnosti voči komplexnému riešeniu celého problému.

Každý jednotlivec i celá spoločnosť by si mala uvedomiť, že zlo je zlom bez ohľadu na mieru jeho veľkosti. Nemožno preto odsudzovať len násilie v najvypuklejšej podobe a nevšímať si jeho menej pálčivé a nenápadnejšie prejavy vo forme jeho mediálneho prezentovania a zobrazovania. Násilie je totiž ako zhubná choroba! Ak ju nepodchytíme a neliečime už v zárodku, začne postupne narušovať duševné zdravie národa, mladej generácie a ľahko ovplyvniteľných jedincov, aby nakoniec prepukla úplne viditeľne a hmatateľne. Kto teda neobmedzuje a nepotláča toto zlo hoci aj v tej najnenápadnejšej podobe, nemá právo dvíhať svoj hlas ani vtedy, keď sa napokon prejaví v plnej miere. Ak však podobným spôsobom jedná je obyčajným pokrytcom.

A keď už máme byť dôslednými v analyzovaní problematiky, súvisiacej s mediálnou prezentáciou násilia, celá vec má aj svoju druhú stránku, a síce dopyt. To znamená onú nepochopiteľnú ochotu nášho národa, lačne vstrebávajúceho všetku tú ponúkanú, človeka nedôstojnú nízkosť.

Je preto namieste položiť si otázku: Aké programy ja osobne sledujem a aké noviny čítam? Jedno známe úslovie totiž hovorí: povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si! Ak je naozaj toto úslovie pravdivé a úroveň obsahového zloženia najviac čítanej bulvárnej tlače zodpovedá úrovni vnútorného života a duševného stavu jeho čitateľov, vyzerá to s našim národom dosť nelichotivo. Je preto taktiež veľkým pokrytectvom, ak mnohí ľudia vyjadrujú svoje rozhorčenie nad násilím v spoločnosti, avšak o chvíľu si pokojne kúpia a prečítajú časopis, alebo pozrú program plný násilia, ktorý považujú za odreagovanie, či vyplnenie voľného času, nevidiac v tom nič zlého.

Nebuďme preto pokrytcami! Ak naozaj chceme bojovať proti násiliu, robme tak vždy a všade! Nie iba vtedy, keď sa nám to hodí! Lebo naozaj rozumný človek venuje pozornosť problému už v jeho začiatkoch a nie až v jeho najvyhrotenejšej podobe. K problematike násilia treba pristupovať ako ku chorobe, ktorou v podstate aj naozaj je. Najefektívnejšia a najvýhodnejšia zostáva vždy účinná prevencia, prípadne skorý zásah v počiatočnom štádiu, ako nakoniec bolestivo nepríjemná a niekedy už aj neúčinná liečba choroby, ktorá podcenením počiatočných príznakov nadobudne v organizme takú silu, že ho nakoniec zničí.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Zpět na hlavní stranu blogu

Komentáře