Môže byť pozemský svet iný?

14. únor 2013 | 10.02 |

cDnešný človek je tisíckami vlákien prepojený s organizmom celej spoločnosti. Časom sa na jej systéme stal úplne závislým. Doslova v ňom väzí lapený ako mucha v pavúčej sieti ohromných rozmerov. Táto sieť je však preňho, napodiv, prevažne príjemná a pohodlná. Avšak len dovtedy, kým sám nepocíti túžbu vnútorne sa prebudiť a hľadať pravý zmysel svojho života na Zemi. Tu vlákna, ktorými je obmotaný a obotkaný, ukážu svoju pevnosť a lepkavosť tým najbezohľadnejším spôsobom.

Neprehľadná sieť paragrafov a povinností, spoločenské zvyklosti a väzby, ekonomická závislosť – do toho všetkého sa človek zamotáva. Ako železné reťaze to však intenzívne pocíti až vtedy, keď začne hľadať cestu nad hranice nastavené súčasným spoločenským systémom v snahe naplniť túžbu po vlastnom rozlete, túžbu konečne začať žiť jednoducho a čisto, nezapájať sa do celospoločenského ničenia životného prostredia, vymaniť sa z morálneho úpadku – teda žiť v súlade so Zákonmi Stvorenia, ktoré prirodzene stoja z duchovného i morálneho hľadiska nad zákonmi pozemskými. Tak sa už mnohý pokúsil vydať týmto smerom, aby bol vzápätí strhnutý nepreniknuteľnou vrstvou materializmu, ktorá dnes obklopuje takmer každé počínanie ľudí. Obchod, zábava, školstvo, veda, kultúra, spoločenské vzťahy, to všetko je hlboko poznačené úzko materiálnym pohľadom človeka na život. Čo leží nad hranicou tohto hmatateľného sveta, dnešná spoločnosť neuznáva. Nemá to pre ňu hodnotu, je len vedľajšou záležitosťou, mnohokrát dokonca na smiech.

Koľko ľudí, bolestne zranených vo svojom vnútri, už toto všetko okúsilo, aby sa nakoniec odovzdane, vyčerpane a bez nádeje vrátilo do stiesňujúceho prúdu každodennej monotónnosti života v dnešnej spoločnosti! Do života, ktorý vedie len k pohodlnosti a v konečnom dôsledku aj k myšlienkovej lenivosti, ktorá tvrdí, že žijeme len raz, a snaží si odtrhnúť v prítomnosti pre seba čo najviac bez ohľadu na to, čo bude ďalej.

Často okolo seba počúvame: "Svet je už raz taký – nemožno ho zmeniť!" Alebo: "Konkurencia a boj je súčasťou prírody, a teda aj prirodzenou súčasťou ľudskej spoločnosti. Ľudia sa v tom nezmenia!"

Takto a podobne argumentujú tí, ktorí sa domnievajú, že ich vlastné skúsenosti doviedli na vrchol pochopenia sveta, a tým im bolo dané pochopiť celý zmysel ľudského života. Zároveň sa domnievajú, že sami už z lepkavej pavučiny spoločnosti vyviazli. A to tým, že pochopili princípy, ktorých pomocou je usporiadaná!

To je však veľký omyl. Veď keby sa títo ľudia čo len trochu viac zaujímali o princípy a účinky Zákonov Stvorenia, ľahko by zistili, že domnelý boj, teda princípy konkurencie a súťaže, sú tým najnižším druhom princípu v pôsobení síl vo vesmíre i v prírode. Keby sa trochu vážnejšie zaujímali o to, na akých princípoch v skutočnosti vznikol vesmír, Zem a život na nej, museli by dôjsť k poznaniu, že nad všetkým tlakom síl a bojom v prírode stojí harmónia – teda trvalý súzvuk s účinkami zákona pohybu, zákona spätného vyrovnania, zákona tiaže a zákona rovnorodosti.



Aj pravá spolupráca ľudí sa má odvíjať od pochopenia tohto základu pôsobenia veľkých Zákonov Stvorenia, kde miesto princípu bezohľadného konkurenčného boja vládne princíp harmónie vo vzájomnej pomoci a nesebeckej láske.

Isteže musí existovať aj pohyb. Bez pohybu nie je ani Svetlo, ani teplo, a teda ani život.

K tomu, aby nedošlo k zastaveniu obojstranného harmonického prúdenia síl v každej oblasti života, nás núti Zákon nutného vyrovnávania. Ten všetko riadi tak, aby sa každému vrátilo presne to, čo on spôsobuje iným, či už chce alebo nie. Veď akákoľvek stagnácia a hromadenie by postupom času museli viesť k zastaveniu pohybu, a tým k ochoreniu a kolapsu! To platí aj pre prúdenie majetkových energií medzi ľuďmi. Zákon, ktorý všetko rovnorodé príťažlivou silou vracia k svojmu východisku, – a teda pôvodcovi – vedie človeka k uvedomeniu si zodpovednosti z každého jeho počínania. Spravidla pôsobí v dlhodobom rozmere jeho bytia, teda v rozmere, ktorý ďaleko presahuje hranice krátkeho pozemského života.

Až napĺňaním, teda aj podriadením všetkých aspektov osobného a spoločenského života týmto základným princípom môže nastať harmónia. Nie je ťažké predstaviť si, ako ďaleko je dnešná spoločnosť tomu všetkému vzdialená.

Môže byť pozemský svet iný?

Harmónia je zároveň tým, čo túži vo svojom vnútri prežívať každý z nás. Je to niečo od ľudskej podstaty neoddeliteľné. Aj keď to máme skryté v najhlbšom vnútri, v každom z nás je už z princípu duchovného pôvodu uložená dávna túžba po prežívaní harmónie, s ktorej záchvevom vnímame alebo tušíme blaženú radosť, šťastie, Svetlo, dôveru, bezpečie, lásku...

Dnešný svet zabudol na potrebu harmónie v spolužití, zabudol na jej oprávnené miesto. Ako ľudia už dávno ani tu na Zemi nehľadáme princípy, v ktorých sa zachvieva naplňovanie harmónie, po ktorej pritom nástojčivo túžime nezávisle od toho, či to ešte chceme navonok zakrývať, alebo azda o hľadaní harmónie otvorene hovoríme s druhými. Miesto toho – vo svojom zahľadení sa do materiálnych cieľov – šliapeme po šťastí a radosti druhých v naivnej domnienke, že to môžeme robiť, že sa nám v Zákonoch Stvorenia nič z toho nikdy nevráti, pretože vo svojom rozhľade nič také viditeľne nepoznávame.

Nešťastní nevedomí! Prevažná časť ľudstva už podľahla klamu, že svet nemožno zmeniť, že svet na Zemi nemôže byť iný a už vôbec nie lepší! To tvrdíme sebe i druhým napriek tomu, že naše vnútro súčasne bolestne volá po harmónii, ustavične volá po nájdení radosti a šťastia.

Túžbu po harmónii nemožno vymazať z ľudského ducha – z človeka. Nemožno ju umlčať. Vždy znovu a znovu, aj z toho najväčšieho utrpenia a biedy – či už hmotného alebo psychického druhu – vytryskne z jeho najhlbšieho vnútra, volajúc k nemu, aby napol všetky svoje sily na dosiahnutie mieruplnej harmónie a navždy s ňou splynul.

To však súčasne vyžaduje neodkladné prijatie zodpovednosti rešpektovať spravodlivosť a čisté konanie vo svojom živote. Jedine touto cestou možno nastúpiť smer k nájdeniu harmónie. Možno s tým začať kedykoľvek. Každý z nás to môže napĺňať bezprostredne na mieste, kde práve je, kde žije a stretáva sa s druhými ľuďmi.

Harmónia je všade tam, kde spolu s radosťou a optimizmom vládne spravodlivé a čestné konanie všetkých, ktorí sa stretávajú. Nečistota myšlienok pritom tiež ruší harmóniu, a to i napriek tomu, že nie je viditeľná pozemským zrakom. V záchvevoch, ktoré obklopujú každého človeka, pôsobí vždy zaťažujúcim, rušivým účinkom. Radosť a nadšenie i túžba pomáhať musia prejsť najprv do krvi človeka ako samozrejmosť, ako niečo, čo sa od neho nedá oddeliť. Až potom sa do jeho blízkosti dostane to nádherné zachvievanie, privádzajúce harmóniu k nemu i do jeho okolia. Spolu s tým sa zmenia postupne aj všetky doteraz zažité formy správania a konania. Nakoniec sa môžu touto prirodzenou cestou zmeniť aj formy na celom svete k lepšiemu.

Svet môže byť iný! Dokonca má byť iný – lepší! Sila dosiaľ pôsobiacej pavučiny spoločenského systému závisí len od ľahostajnosti, vlažnosti a nedôvery všetkých, ktorí tvrdia, že zmeniť svet k lepšiemu je nemožné.

Len ich nedôslednosť a slabosť v presvedčení umožňuje, že vonkajšie formy spoločenského systému sa javia ako neprekonateľné a nezmeniteľné.

V skutočnosti je celá výbava umožňujúca zmenu spoločenskej atmosféry k lepšiemu na Zemi stále k dispozícii – priamo v každom z nás! Je to vôľa a sila chcenia duchovne samostatne a slobodne žijúcich ľudí. Sila chcenia a konania ľudí, ktorí spoznávajú Zákony Stvorenia, súznejú s nimi a pôsobia v živote tak, aby sa Harmónia a Svetlo smeli stále viditeľnejšie stávať súčasťou pozemského sveta.

Zpět na hlavní stranu blogu

Komentáře