Človek je tak malý a jeho Stvoriteľ tak nesmierne veľký, že mu nikdy nebude môcť hľadieť z tváre do tváre. Ak to niekto tvrdí a niekto očakáva, znamená to iba dve veci. Buď prehnané vyvyšovanie hodnoty človeka, alebo znižovanie veľkosti Stvoriteľa. V prvom prípade je to pýcha a v druhom prípade rúhanie, pričom oboje je rovnako zavrhnutia hodné.
Veľký, nesmierne veľký je Pán! Nič živého a vedomého nie je schopné zotrvávať v blízkosti žiarivého jasu jeho velebnej nádhery. Až v nedozerných a nepochopiteľných diaľavách od súcnosti Stvoriteľa sa z jeho vyžarovania mohlo sformovať vedomé bytie. Až v nedozerných diaľavách, v ktorých sa obrovská sila vyžarovania Najvyššieho ochladila do takej miery, ktorá umožnila jestvovanie vedomého bytia a teda i človeka na tejto zemi.
Nesmierne, nesmierne ďaleko je teda Pán, lebo práve táto nesmierna vzdialenosť od jasavej neznesiteľnosti žiary Jeho Svetla vôbec umožnila človeku vedome jestvovať.
Ale hoci je náš Pán od nás nesmierne vzdialený, predsa je neustále s nami. Neustále je nám blízko. Veľmi blízko! Ako je to možné?
Stvoriteľ vložil do stvorenia svoju trvalú prítomnosť vo forme Zákona. Vo forme Zákonov, ktorými sa celé univerzum riadi a ktorým podlieha. Pán, ktorý teda z vyššie uvedených dôvodov musí byť od stvorenia vzdialený, je v ňom zároveň neustále prítomný prostredníctvom svojich dokonalých Zákonov, ktoré do neho vložil.
Zákony, fungujúce vo stvorení sú prejavom Vôle Najvyššieho. V nich a prostredníctvom nich je Pán trvalo prítomný úplne všade, pretože nikde niet ničoho, niet jedinej veci, jediného deja a jediného okamžiku, ktorý by nepodliehal Vôli Najvyššieho.
Ak teda bolo napísané, že i všetky vlasy na hlave máme spočítané a že ani len lístok zo stromu nespadne na zem bez Vôle Najvyššieho, tak je to úplne správne, pretože skutočne všetko okolo nás sa môže diať a aj sa deje jedine prostredníctvom Jeho Zákonov. Nie však tým spôsobom, že by On sám všetky veci riadil.
Manifestáciou ustavičnej prítomnosti Stvoriteľa vo stvorení sú teda Jeho samočinné Zákony, ktoré mu vládnu. Sú to Zákony dokonalé a spravodlivé tak, ako je dokonalý a spravodlivý ich Tvorca. Samočinným spôsobom, spravodlivo, múdro a dokonalo pôsobia tak, že človek s jeho slobodnou vôľou sa prostredníctvom ich účinkov sám odmeňuje alebo tresce. To vôbec nerobí Stvoriteľ!
Odmena, alebo trest, šťastie a dobro, alebo nešťastie a zlo, vzostup, alebo pád, rozkvet, alebo zničenie, to všetko si človek, na základe vlastnej slobodnej vôle spôsobuje sám prostredníctvom účinkov spravodlivých a dokonalých Zákonov Najvyššieho. Celkom konkrétne tu ide o Zákon spätného pôsobenia. Ako teda človek myslí, cíti, hovorí, alebo koná, či už dobre, alebo zle, ovocie úplne rovnakého druhu mu tento Zákon v budúcnosti nevyhnutne prinesie.
Pánom a Vládcom všehomíra bolo na zem poslaných mnoho zvestovateľov a prorokov, aby ľudí oboznámili s tým, ako majú správne myslieť, cítiť, hovoriť a konať tak, aby im Zákony Najvyššieho, ktorých pôsobeniu podlieha úplne všetko, dokonca a i ľudské cítenie a myslenie, mohli priniesť iba šťastie, radosť a mier. Z týchto vecných informácií, hovoriacich o správnom pôsobení človeka vo stvorení v súlade so Zákonmi Najvyššieho vznikli neskôr mnohé svetové náboženstvá, z ktorých sa však žiaľ, časom z rôznych dôvodov pôvodná vecnosť úplne stratila. Napokon musel prísť dokonca až samotný Syn Najvyššieho, aby ľuďom opätovne a jasne ukázal, ako majú správne žiť podľa Zákonov jeho Otca, aby mohli byť šťastní.
Človek sa totiž musí naučiť myslieť, cítiť, hovoriť a jednať správnym spôsobom tak, aby mu Zákony Najvyššieho, ktorých účinkom podlieha a nemôže sa im vyhnúť, mohli prinášať iba šťastie a radosť. K tomuto cieľu ľuďom neomylne ukazuje cestu Kristovo učenie, ktoré má byť takýmto spôsobom chápané a prijímané. Spása totiž nespočíva v ničom inom, ako v dokonalom súlade života človeka so Zákonmi Najvyššieho.
Jestvujú zákony prírodné, ktorým podlieha viditeľný, hmotný svet a zákony duchovné, ktorým podlieha svet ľudským okom neviditeľný. Do neho je možné okrem iného zahrnúť i naše cítenie a myslenie.
Oboje, čiže prírodné a duchovné zákony sú Zákonmi Božími. V nijakom prípade nie sú vo vzájomnom rozpore a protirečení, ak sú správne poznané. Zákonmi prírodnými sa zaoberá veda a zákonmi duchovnými cirkev. Úlohou cirkví je ľuďom jasne a vecne ukazovať, ako majú správne žiť, aby im Zákony Najvyššieho prinášali len šťastie a mier.
Žiaľ, do náuk cirkví sa z rôznych dôvodov, či už mocenských, alebo hmotárskych, alebo na základe ľudských omylov a názorov vnieslo mnoho nevecnosti. Mnoho nevecností, ktoré prekrývajú to vecné, pôvodné a podstatné. Chýba dôsledné poukazovanie na nevyhnutnosť života človeka v súlade so Zákonmi Najvyššieho, v ktorých účinkoch k nemu prichádza v prípade jeho nesprávneho jednania bolesť, trest a odsúdenie, avšak v prípade jeho správneho jednania radosť, mier naplnenie a povznesenie. Každý vážne hľadajúci nech preto v jednotlivých náboženstvách hľadá predovšetkým toto zdravé jadro, ktoré sa v nich ešte vždy nachádza. A ak ho nájde, nech sa ním potom riadi.
Veľký, mocný, nepoznateľný Pán tróni vysoko nad stvorením vo svojej nedotknuteľnej nádhere. Milovať Ho a ctiť si Ho môže človek jedine tak, že sa snaží poznávať Jeho Vôľu, vtlačenú do stvorenia vo forme Zákona. Vo forme Zákonov, ktoré stvorením hýbu. Človek, snažiaci sa ich poznávať a žiť s nimi v súlade tak správnym spôsobom miluje svojho Pána, skláňajúc sa pred Jeho Vôľou. A to mu musí prostredníctvom dokonalých a spravodlivých Zákonov Najvyššieho priniesť len šťastie, mier a skutočné naplnenie.
kusvetlu.blog.cz/... v spolupráci s M.Š.